unipo-press.sk: Akademický Prešov (utorok)

Akademický Prešov začal utorkový program o 10.30 prednáškou k problematike dokumentárneho divadla. Prednášku viedla absolventka FF PU Diana Laciaková z Ústavu divadelnej a filmovej vedy SAV.

Autorka poukázala na skutočnosti, ako sa postupom času namiesto spoločensky a politicky aktuálnych reflexií novej drámy autori obracali na staré, padlé a režimom zakázané texty. Dráma sa pritom stala základným žánrom v tejto oblasti. Prečo však nemá väčší úspech? Je to preto, že je namáhavejšia na pozornosť ako iné žánre? Dokumentárne divadlo D. Laciaková charakterizovala slovami: „Nie je to prednáška, je to vždy umenie, akurát má v istom zmysle slová k reálnemu životu.” Načrtla tiež tému existencie klasických divadiel, v ktorých sa inscenácie uvádzajú v podobe rôznych cyklov, nových drám, reinscenácií a iných, historicky naplnených drám. Poukázala aj na to, že po roku 2000 sa v divadlách začínala objavovať programovo-vyhranená dramaturgia, ktorá priniesla nové formy.

V tejto prezentácii dokumentárnej drámy predstavila D. Laciaková hneď niekoľko ukážok dokumentárnych drám, akou je napríklad melodráma Tiso, hraná v divadle Aréna, v ktorej hlavnú úlohu hrá Marián Labuda a režíroval ju Rastislav Bali.

Ďalšou je inscenácia Natálka, ktorá vyvolala rozruch, hlavne keď sa dostala do Slovenského národného divadla.

Ale aj Rabínka o holokauste počas 2. svetovej vojny od Anny Gruskovej.

Diana Laciaková nám tiež odporučila z aktuálnej tvorby hry Dr. Tiso, Vojenské meno Rama alebo Solo lamentoso.

V krátkosti opísala prácu pri scenári a konkrétnej realizácii dokumentárnej práce, ktorá zachytáva realitu tak, ako je. Od tých, ktoré vznikajú po dobu jedného roka až po tie megalomanské, ktoré vznikajú aj počas piatich rokov. Vytvárajú sa na základe konkrétnych významných historických udalostí alebo historických osobností, ale aj obyčajného všedného človeka, tzv. hlasu ľudu.

Táto prednáška priniesla nielen poznanie o dokumentárnom divadle ako takom, ale ukázala nám aj krásy, ktoré by sme inak nevideli. Krásu skutočnosti, ktorú skrýva aj ten najobyčajnejší životný príbeh. Ukáže všetko to podstatné. Každý si nájde to svoje. Presne tak, ako na Akademickom Prešove.

A. Solženicyn: Uväznení

Utorkový večer zasa patril divadelným doskám, no už z praktického hľadiska. Na Malej scéne Divadla Alexandra Duchnoviča sa predstavili aj herci nášho Študentského divadla Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity s adaptáciou hry Alexandra I. Solženicyna Uväznení…

V úvode boli diváci oboznámení s tým, že ide o „divadelný experiment“ postavený na viaczväzkovom románe Súostrovie Gulag. Hra bola pokusom o zobrazenie tvrdých podmienok zavedených v rámci sovietskeho totalitného režimu, najmä však v pracovných táboroch, tzv. gulagoch.

Herci stvárnili symboly politickej i ľudskej obžaloby stalinizmu, ktorého počiatky siahajú ešte k Leninovi, za ktorého sa začali masové popravy politicky nepohodlných občanov a postavili sa aj základy plánovanej ekonomiky. Veci, ktoré sa vtedy diali, by sa dali prirovnať k zlému snu počas temnej noci, no, žiaľ, bola to krutá realita.

„Súd nemôže odstrániť teror zavedený mocou,“ znela jedna z replík. Tým sa dávala najavo skutočnosť, že pacifizmus v sovietskej spoločnosti jednoducho nemá miesto. Hrou sa niesol nádych smrti, ktorý vyvrcholil, keď bola nad jednou z postáv vynesený rozsudok: „Odsúdený na trest smrti obesením“. Výsmech zákonu bol v čase, v ktorom bola hra situovaná, bežnou praxou „tajného“ komunistického protokolu.

Ostatná časť inscenácie sa niesla v duchu zobrazenia úmornej práce kulakov v pracovnom tábore, ktorí sa sem dostali po odsúdení súdom podľa § 58 Trestného zákona, ktorý bol primárne namierený proti nepriateľom režimu.

Prekvapením pre divákov bolo, keď si počas hry zahrali trestancov spolu s hercami. Stvárňovali ťažkú prácu na výstavbe železníc a nových miest naprieč celým Sovietskym zväzom.

Hre nechýbali ani hlboké filozofické myšlienky nútiace diváka premýšľať a nechýbal ani vtip, napr. keď si „robotníci“ pospevovali transformácie nám známych riekaniek a pesničiek z detstva, ktoré však boli upravené pre potreby scenára. Publikom zarezonovala najviac asi táto: „Kulačik, kuláčik, kedy si sa umýval…“ Medzi tým odznievali aj výkriky zničených robotníkov: „Naše ruky zodrané“ či „Tam zomreli mnohí z nás.“ V závere boli niektorí z trestancov prepustení, čo bolo istým inovatívnym prvkom, nakoľko takáto vec sa bežne nestávala. Ako na úvod podotkol jeden z hercov, cieľom hry bolo aj narušiť istú stereotypnosť vnímania sveta divákom v divadle, ale aj mimo neho.

Na záver možno skonštatovať, že predstavenie hereckých talentov našej univerzity ukázalo, že aj v Prešove vyrastajú do budúcnosti nové herecké tváre pre dosky, ktoré znamenajú svet.

Zdroj: Unipopress