APečkoviny_Hodnotenia poroty_E. T & NA SKOK & D Áčko
Porota 57. ročníka Akademického Prešova: študentské divadlá
Mgr. Dáša Čiripová, PhD.
Mgr. Lukáš Kopas, PhD.
MgA. Jakub Molnár
Divadlo Erasmus Theatre in Slovakia – DF VŠMU a FF UK, Bratislava
E. T.: metiamtamus repertenta (24. 4., 16:00)
Hrajú: Anne Winterhager, Carlotta Penquer – Yalamov, Haydn Tudor Jones, Ján Lisý, Sebastián Muñoz López, Tyler Simpson Weatherley a Yasmina Schindele
Réžia: Ján Šimko
Koľko snov sa zmestí na javisko?
Koľko ľudí hovorí a koná s cieľom privlastniť si realitu? Kedy sa detský sen transformuje do štvordobého spaľovacieho motora pretekajúceho sa so všetkým navôkol? Prečo jazyk opätovne zlyháva a to aj napriek skutočnosti, že ľudstvo po prvýkrát spája jeden hyperobjekt – klimatická kríza? Prečo sa naďalej medzi sebou nedokážeme rovnocenne rozprávať? Čo dnes znamená propagovať či aspoň interpretovať „svoju“ krajinu? Bez stereotypov akými sú bavorské klobásy či slovenská borovička, prepitujem. Všetky tieto (a mnohé ďalšie) otázky sa stali úvodným akordom 57. ročníka Akademického Prešova.
Zaradenie inscenácie Metiamtamus repertenta ako otváracieho predstavenia festivalu vnímam ako premyslené gesto dramaturgickej rady, a to z viacerých dôvodov. Nielenže inscenácia samotná mala na prehliadke premiéru (a teda môžeme hovoriť o symbolike zrodu ďalšieho ročníka festivalu i novej inscenácie súčasne), no sama pertraktovala viaceré, zdanlivo nesúvisiace politicko-spoločenské témy, akými sú medzinárodná študentská kooperácia, kríza divadelnej výpovede či fetiše neoliberálneho kapitalizmu a súťaživosti. Kľúč k ich dekódovaniu pritom nevisel iba na slovách či replikách, ale predovšetkým v samotnej forme. Tá vychádza zo skutočnosti, že inscenácia vznikla pod hlavičkou dočasného medzinárodného zoskupenia študentov a študentiek z viacerých európskych štátov v rámci Erazmu na VŠMU a študentov z divadla ActofKAA pri Katedre anglistiky a amerikanistiky FF Univerzity Komenského. A práve táto fúzia sa stala v prípade Metiamtamus repertenta východiskom myšlienkovým i formálnym.
Inscenácia nie je divadlom hereckých kreácií či esteticky uchopenej réžie. Je zámerne špinavá, technicky kostrbatá a myšlienkovo deklamačná. Jej cieľom nie je vyvolať divadelnú ilúziu či emocionálny prežitok, ale dostať sa do čo najširších kontextov a spájať osobné spovede aktérov a aktérok (ich skúsenosti so štúdiom, vnímaním divadla ako takého a pod.) s presahmi planetárnych rozmerov, a to až do intelektuálneho prasknutia. Režisér a pedagóg Ján Šimko sa tak stáva skôr akýmsi kurátorom, ktorý prijíma podnety zo strany študentov a študentiek (ich nápady, názory a skúsenosti), rediguje ich a dopĺňa o viaceré intertextuálne odkazy a literárne zdroje. V tom tkvie sila i slabina inscenácie. Košatosť sa miestami stáva kontraproduktívnou. Textu by pomohli výraznejšie škrty, občasné vypointovania a najmä väčší súlad medzi jednotlivými obrazmi. Príkladom je pomerne dlhá statická videodokrútka, v ktorej mladík v župane rozpráva pomerne banálne odporúčania, ako sa (ne)správať v divadle. Zároveň bez potrebnej filozofickej či literárnej erudície (transhumanizmus, logocentrizmus, globalizácia…) sa môže nejeden divák či diváčka stratiť v zmesi viacerých odkazov, a to najmä v momentoch, ktoré pôsobia skôr ako prednáška než dramatická situácia. Prostriedky pre dosiahnutie angažovaného tvaru preto môžu vyvolávať skôr chlad a odcudzenie. Ak však dáme bokom estetické kategórie, môžem poznamenať, že Metiamtamus repertenta je predovšetkým snom o (medzinárodnom) stretnutí mladých ľudí, ktorí túžia vidieť svet komplexne, a tým pádom si klásť otázky, na ktoré neexistujú jednoduché odpovede. A to je vždy predpoklad kvalitného divadelného výraziva.
Jakub Molnár
Divadelný súbor NA SKOK – Raslavice (24. 4., 18:30)
Tri śestri (na motívy Antona Pavloviča Čechova)
Úprava, dramaturgia, réžia, scénografia: Martin Bašista
Použitá hudba: Kroke – Time
Osoby a obsadenie
Oľga: Anežka Hudáčková
Máša: Tímea Bučková
Irina: Ema Bašistová
Inscenáciu Tri śestri, ktorú s raslavickým Divadelným súborom NA SKOK v roku 2020 za necelé tri týždne režijne naštudoval umelecký vedúci súboru Martin Bašista, možno označiť za solídny činoherný interpretačný počin. Tvorcovia inscenácie vsadili na signifikantné a stále aktuálne motívy rovnomennej hry Antona Pavloviča Čechova, čím sa im z dramaturgického hľadiska podarilo dosiahnuť – prinajmenšom u publika 57. ročníka Akademického Prešova – rezonanciu divadelnej výpovede. A to aj napriek tomu, že sa v rovine režijnej, hereckej a scénografickej zložky inscenácie rozhodli pre využitie prevažne konvenčných výrazových klišé, aké s najväčšou pravdepodobnosťou charakterizovali aj divadelné predstavenia slovenských ochotníkov na sklonku 19. a začiatku 20. storočia (nárečie, kroje, ľudové piesne, popisno-realistická dekorácia, naivný herecký výraz založený na deklamácii atď.). Tento inscenačný prístup však nesignalizuje eventuálnu režijnú nezrelosť Martina Bašistu či hereckú indisponovanosť protagonistiek (Anežka Hudáčková, Tímea Bučková, Ema Bašistová). Práve naopak. Jeden z viacerých frapantných aspektov tvorivého rozchodu Raslavičanov s Čechovovou dramatickou predlohou totiž predstavuje situovanie „zasľúbenej zeme“ do Ameriky, teda krajiny, kam na prelome 19. a 20. storočia emigrovalo množstvo Sloveniek a Slovákov. Aj z tohto dôvodu možno spomínanú voľbu výrazových prostriedkov vnímať ako „autorskú poznámku pod čiarou“ k podobe inscenačnej praxe tzv. predchalupkovského obdobia, t. j. obdobia našich domácich divadelných prejavov od roku 1830 do roku 1920. V tejto súvislosti pripomeňme 190. výročie uvedenia prvého ochotníckeho divadelného predstavenia na Slovensku, ktoré sme slávili v roku 2020, čo iba potvrdzuje premyslenú dramaturgiu umeleckého vedenia raslavického divadelného súboru.
Lukáš Kopas
D Áčko – Divadlo actor Košice
Fernando Arrabal: Trojkolka (24. 4., 21:30)
Len pred niekoľkými dňami (21. apríla 2023) uviedlo košické Divadlo Actor (v rámci svojej ochotníckej zložky) v premiére čiernu komédiu, resp. grotesku španielskeho dramatika a režiséra Fernanda Arrabala Trojkolka. Voľbou tejto známej Arrabalovej divadelnej hry sa košickému ochotníckemu súboru, tvoriacemu pod egidou profesionálneho herca Františka Baloga, podarilo v dramaturgickom zmysle slova takpovediac trafiť klinec po hlavičke. Zaiste, téma stereotypov života ľudí na periférii – ľudí bez domova nie je svetovej dramatike cudzia a bola umelecky pertraktovaná už veľakrát. V tejto súvislosti spomeňme aspoň hru poľského autora Janusza Glowackého Antigona v New Yorku. Avšak Arrabalova Trojkolka prináša o. i. aj témy, ktoré by sme mohli označiť za univerzálne a v súčasnosti nanajvýš aktuálne. Autor v nej totiž zachytáva človeka v hraničnej existenciálnej situácii (nedostatok finančných prostriedkov, v tomto prípade potrebných na splátky trojkolky, neschopnosť či skôr rezignovanosť človeka na zmenu svojho sociálneho statusu a na druhej strane jeho intenzívna túžba po materiálnom zázemí vyplývajúca z chamtivosti príznačnej pre ľudskú povahu atď.), ktorá v istom momente nevyhnutne ústi do jeho rozhodnutia vraždiť – žiaľ v explicitnom zmysle slova. Režisérovi inscenácie, Františkovi Balogovi, nebola dramatická predloha nijako cudzia, keďže ako dlhoročný člen Činohry Štátneho divadla Košice bol pri jej inscenovaní v roku 2010, keď ju v spomínanom divadle režijne naštudoval v tom čase čerstvý absolvent Vysokej školy múzickým umení (dnes riaditeľ Činohry ŠDKE) Anton Korenči. Balog v spomínanej inscenácii stvárnil postavu Climanda. Je škoda, že v inscenácii košického Divadla Actor nepremietol túto svoju tvorivú skúsenosť najmä do prehĺbenia motivácií a charakterov jednotlivých postáv. V podaní inak disponovaných hercov súboru tak viaceré prehovory nesúce o. i. prvky absurdného divadla retardovali pôvodný humor Arrabalovej predlohy a tiež celkový temporytmus inscenácie. Tej a snáď aj celkovému smerovaniu súboru by v budúcnosti zaiste pomohla dramaturgia v najužšom zmysle slova, teda umelecká spolupráca s dramaturgičkou, príp. dramaturgom.
Lukáš Kopas