APečkoviny_Hodnotenia poroty_VYDI (Neznámy/i) & ŠD PU
Wave, 26. 4., 17:00
Študentské divadlo VYDI – Univerzita Konštantína Filozofa, Nitra
Dávid Jacko – Nataša Dobrovoljski – Pavol Prieložný: Neznámy/i
Jasná výpoveď s nejasnou koncepciou
Študentské divadlo VYDI (názov odvodený od slovného spojenia VYsokoškolské DIvadlo) vzniklo v roku 1992 na pôde vtedajšej Vysokej školy pedagogickej v Nitre a jeho zakladateľkou je prof. PhDr. Marta Žilková, PhD. Princípom jeho fungovania je dobrovoľnosť, tvorivá sloboda, rozvíjanie hereckých a múzických schopností. Aj z Akademického Prešova si divadlo v minulosti suverénne odnieslo niekoľko cien. Na tohtoročnom festivale sa VYDI predstavilo so svojou ostatnou inscenáciou Neznámy/i – dramatickou miniatúrou o mladom spisovateľovi Dávidovi (Dávid Jacko) a jeho partnerke, učiteľke Simone (Nataša Dobrovoljski).
Aj keď v anotácii k inscenácii je príbeh o mladom páre a ich „postupnom emočnom vzďaľovaní sa“, publikum akúsi hnilobu v ich vzťahu cíti už v prvej dramatickej situácii. Dávid sedí za písacím strojom a snaží sa konečne literárne preraziť. Simona ho namiesto podpory spochybňuje a dáva mu pocítiť jeho finančnú i emocionálnu nestabilitu. Obecenstvo sa preto už na začiatku konfrontuje s ponurou atmosférou a ťažobou, ktorá sa iba umocňuje. Zlom prichádza v okamihu, keď na scénu vstúpi neznámy mladík (Pavol Prieložný). Zmena svetla napovedá, že ide o surreálny obraz, možno sen alebo vidinu. Tušíme, že mladík môže byť vnútorným hlasom Dávida, jeho múzou či dokonca symbolom skrytej homosexuality, s ktorou Dávid očividne zápasí a nedokáže sa s ňou zdôveriť ani partnerke. Záver preto ostáva otvorený: Dávid možno začne prijímať samého seba a možno vďaka tomu vykročí k novým, autentickejším literárnym pokusom.
Z naratívneho hľadiska je Neznámy/i jasnou generačnou výpoveďou mladých ľudí, ktorí hľadajú vlastnú identitu a sexualitu a pokúšajú sa pracovne uchytiť v nestabilnej a dravej spoločnosti. Výpoveď je úprimná i naliehavá zároveň. Z pohľadu využívania javiskových výrazových prostriedkov je však inscenácia nekonzistentná a využíva viaceré, nie celkom dotiahnuté princípy a metódy. Na scéne vidíme robustný stôl, na ňom písací stroj a kusy papiera. Po stranách náznak barového pultu s fľašami piva (v ktorom je, žiaľ, len voda) či biely konferenčný stolík s ovocím. Zadný čierny horizont zasa narúša kartónové okno so záclonkami. Dovolím si dať inscenačnému tímu na zváženie, či by nebolo čistejšie sa nadbytočných dekorácií zbaviť, alebo s nimi, naopak, viac javiskovo či herecky pracovať. Taktiež aj samotný text miestami „šuští papierom“, čo sa inscenátori občas snažia narušiť pomerne nepatričným vulgarizmom, ktorý vyvoláva skôr úsmevné reakcie („Snívam? Blúznim? Či mi jebe?!“). Ako som v úvode spomínal, publikum sa ocitá v prostredí už polorozpadnutého vzťahu – možno by bolo na mieste pripísať do inscenácie prológ o harmonickej podobe vzťahu Dávida a Simony. Inscenácia tak nielenže získa väčší dramatický oblúk, no aj protagonisti budú mať príležitosť na plastickejšie herecké kreácie.
Jakub Molnár
MS DAD, 26. 4., 20:00
Študentské divadlo Prešovskej univerzity
Ján Lazorík a ŠD PU: Ňej po vašemu budze…
„To tak v našej krajine nešmi byc, pan šandar, žeby jednoho biľi a druhy še šmial!“ Nielen podtext tejto repliky, ale i samotný šarišský dialekt dávajú ako úvodný akord najnovšej inscenácie Študentského divadla Prešovskej univerzity divákom tušiť, že jeho umelecké vedenie aj tentokrát s príznačným dôvtipom siahlo po predlohe, ktorá v sebe skrýva pregnantný inscenačný potenciál nielen v rovine naliehavého presahu do súčasnosti, ale i v rovine pedagogicko-didaktickej (najmä pokiaľ ide o kontinuálne umelecké formovanie súboru). A skutočne, ambíciu inscenovať ľudový text slovenského etnológa a folkloristu Jána Lazoríka za využitia princípov ilustratívnych prvkov ochotníckeho divadla a následne princípov fyzického divadla (s markantnou hyperbolizáciou hereckého výrazu) možno označiť za originálny tvorivý prístup, výsledkom ktorého je nesmierne sugestívna študentská inscenácia. Okrem spomínaného divadelného prehovoru, ktorý zaznieva v jej úvode z úst jednej z obyvateliek obce, a to v rámci „iniciačného rituálu“ (bičovanie na dereši) nových predstaviteľov miestneho zastupiteľstva (fiškál, jáger atď.) bezprostredne po zvolení richtára, možno za signifikantnú „aktualizačnú“ repliku inscenácie Ňej po vašemu budze… označiť aj Richtárov prehovor: „Šicko rozvoľeno, ľem nešmi byc ulapeno!“, ktorý o. i. determinuje vývoj dramatického deja inscenácie vo vzťahu k vyvrcholeniu jedného z jeho ústredných dramatických konfliktov (krádež ošípanej obyvateľmi obce). Túto krízu dramatického deja (v imanentnom zmysle slova) sa tvorcovia inscenácie zároveň rozhodli povýšiť na príznačný inscenačný princíp (divadlo v divadle a kríza divadelnej skúšky), t. j. v súvislosti s avizovanou zmenou poetiky inscenácie a prechodom k výrazovým prostriedkom fyzického divadla. A práve v tejto druhej časti inscenácie sa do popredia dostáva telesnosť ako nositeľ významu v rámci všetkých zložiek inscenácie, teda kontinuita rokmi overeného inscenačného prístupu, ktorý poznáme z dnes už legendárnych inscenácií (predovšetkým Tip-top biotop, Živý nábytok či Džura) dramatika, teatrológa a pedagóga Karola Horáka.
Lukáš Kopas