Festivalový denník APečkoviny_ŠD PU: Ňej po vašemu budze…

Východoslovenský dialekt: stupeň C2

Klasika: päť minút pred začatím predstavenia a ja ani len neviem, kam mám ísť. S telefónom v ruke blúdim prešovskými uličkami a snažím sa nájsť Jarkovú 77. Na mapkách som videla, že budova divadla Alexandra Duchnoviča je žltej farby a preto usudzujem, že som v cieli. Potvrdí mi to nápis nad obrovskými kovovými dverami, ktoré sa podľa môjho zistenia nedajú otvoriť. Menšia panika, fakt len menšia, a zapínam mód agenta 007. Podľa skromnej obhliadky budem asi musieť ísť zozadu. Ďalším a ďalším krokom strácam vieru, že to nájdem, až nápis „Malá scéna DAD“ ma zachráni pred stresom, ktorý sa mi odrážal na rukách. 

Fascinácia prichádza v momente, keď vstúpim dnu. Špekulantsky sa snažím prísť na to, prečo stojíme na schodoch a či to nie je náhodou súčasť predstavenia. Nebola. Malá scéna je vážne výstižný názov, pretože je vskutku dosť malá, ale fascinuje ma atmosféra, ktorá odtiaľ sála. Herci už sú na svojich pozíciách a ja rozmýšľam, či už hrajú, alebo sa rozprávajú v rámci času, ktorý ešte majú. Scéna začína naberať iný obrys svetla a na scénu prichádza dievča v zelenom svetri. Uvedie predstavenie, v krátkosti opíše, o čo v ňom ide alebo by malo ísť, kedže inscenácia má premiéru. Herci zrazu zo svojich kamenných podôb ožívajú a hra sa začína. 

Tresknutie palice o zem je také hlasné, že ma preberie z úvah o ich oblečení, kedže vyzerajú ako folkloristi. Šariština, prvá myšlienka, fíha, tak to som v peknom zadku, kedže stadeto nepochádzam a veľmi nerozumiem. A ako som si povedala, tak aj bolo – niektoré slová som nemala šancu vyčítať ani z kontextu. Hra pokračuje v danom jazyku výberom povolaní a voľbou richtára. Výkon mladých hercov z prešovského študentského divadla je super. Dej je plný skrytých významov a vtipných slovných hračiek.

Obrat nastáva v momente, keď herci začnú rozprávať po slovensky. Vtedy dej naberá iný spád. Hrajú akoby od začiatku to isté, ale „po svojom“. Vyzlečú si sukne a lajblíky a hrajú celí v čiernom. Smejú sa a voľba povolaní v ich kruhu je razom živšia a plná práce s telom a objektmi, ktoré tam majú. (Najviac sa mi páčilo využitie stola ako modlitebnej búdky.) Celý čas mám otvorené ústa a 45 minút je razom preč. 

Predstavenie plné toľkého života, zábavy a zvratov. Svetlá sa rozsvietia a herci sa prídu po správnosti trikrát pokloniť. Oduševnene im tlieskam, som hrdá na výkon, ktorý predviedli. Potlesk, ktorý buráca miestnosťou, je ohlušujúci a ja si samu seba predstavujem na ich mieste. Scéna sa ukončí dievčaťom v zelenom svetri, ktoré nám popraje ešte pekný večer a pozve nás na ďalšie predstavenie. Pokračujem teda ďalej. 

Autorka: Michaela Dunajská

Študujem 4. ročník na mediálnych štúdiách v Prešove. Žijem si ako-tak zodpovedný študentský život. Vo voľnom čase milujem: 1. čítať fantasy knihy – lebo veď kde je lepšie ako na takom Rokforte; 2. cvičiť – pretože ťažké váhy sú to jediné, čo mi dokáže vypnúť tú moju neustále rozmýšľajúcu hlavu; 3. robím gymnastiku. Mám rada túry a  rada tiež varím, skúmam nové miesta a napĺňam svoj život adrenalínom.

Premiéra šarišskej inscenácie

Šarišské nárečie je jazykom dorozumievania sa počas inscenácie v priestoroch Malej scény Divadla Alexandra Duchnoviča. Tam sa o ôsmej hodine večernej konala premiéra hry s názvom Nech po vašom bude… V originálnom šarišskom nárečí to istotne znie lepšie. 
Umeleckosť a ľudová tvorba sú základnými a výraznými prvkami inscenácie hercov z Prešovskej univerzity. Inscenácia je o stretnutí mladých študentov s históriou. V prvej časti citujú text Jána Lazoríka, v náznaku odetí do lokálnych krojov. Dej je jednoduchý: v dedine sa volí starosta a takmer presným opisom mravov a móresov vtedajších ľudí sa plná sála Malej scény divadla DAD dostáva do čias minulého či predminulého storočia. Aj druhá časť hry spočíva vo volení starostu, akurát už bez dobových krojov a odevov, ale stále za prítomnosti výrazného šarišského nárečia. Herci sú až do konca hry stále v čiernom a hovoria príbeh „po svojom“.
Vyskytujú sa tu aj humorné postavy s nezameniteľnými a ničím nenahraditeľnými hláškami. Však komu by zišlo na rozum, že zápach z úst riadne opitého a zanedbaného muža bude farárovi pri spovedi pripomínať zápach z pos*atej plienky dieťaťa? Alebo postava takzvanej telefonárky, ktorá sprostredkúva ľuďom v dedine informácie?

Po necelých štyridsiatich piatich minútach získava univerzitné sexteto potlesk aj od redakcie RTVS.

Autor: Sebastián Pončák 

Stredoškolský študent, kaviarenský povaľač, milovník prírody a jedla. Extrovert, ktorý nikdy neobsedí doma a neznáša nudu. Amatérsky umelec, spevák, meteorológ a, samozrejme, cestovateľ. Nie je deň bez pohybu, či už na bicykli, alebo prostredníctvom verenej dopravy.

Zdieľajte túto stránku
Top