Festivalový denník APečkoviny_TMEL: O jako Otesánek

27 apríla, 2023

O JAKO OTESÁNEK

Možno sa cítite osamelí a snažíte sa vzdorovať osudu, aby ste získali to, čo vám nie je dané. Na základe vášho konania však môže vzniknúť hladný tvor, ktorý pohltí všetko okolo seba.

Kolektív TMEL (DAMU Praha, Česká republika) na festivale Akademický Prešov uviedol svojráznu interpretáciu známej rozprávky Otesánek. V čom spočíva jej svojráznosť?

Nečakaný začiatok

Traja herci oblečení do niečoho, čo vyzerá ako obnosená továrenská pracovná košeľa. Vedľa nich stôl a množstvo elektronických súčiastok, čipov, drôtov a diód, akoby herci neboli herci, ale chudobní, unavení, bosí robotníci. Diváci nie sú divákmi, ale kupujúcimi, alebo ešte horšie, dozorcami. Takto to môže pôsobiť na prvý dojem. Pred začiatkom inscenácie bolo ťažké odhadnúť, čo sa bude diať. A potom sa to začalo. Hlavné svetlo sa zhaslo, sedíme v tme, no potom sa objaví lúč z lampy namierený na miniscénu – stôl. Do osvetleného priestoru pomaly vstupuje malý čip, ktorý sa postupne zväčšuje. Prichádza malý hrdina, potom druhý a tretí. Začnú sa pohybovať, hovoriť svojím jazykom a spolupracovať.

Stvorený svet

Herci nevytvárajú tri postavy, vytvoria celý svet! Je ťažké tomu uveriť, ale tvorcovia sa tak veľmi snažili vykresliť živé mesto (a podarilo sa im to), že zabudnete, že sa pozeráte na mikročipy. Je tu aj nemocnica a štadión. Obyvatelia žijú a radujú sa. Len jedna obyvateľka nie je šťastná, je osamelá. Snívala o dieťati, ale bocian, ktorý v príbehu znamenal nielen radosť v rodine, ale aj pokoj, jej ho nepriniesol. V okolí boli len šťastné rodiny s deťmi. S týmto sa nechcela zmieriť, či už kvôli silnému pocitu osamelosti, alebo možno kvôli všetkému. Po dlhom hľadaní ho našla. Toto dieťa sa od ostatných líšilo nielen tým, že bolo z plastelíny, ale aj tým, že bolo beztvaré, bezduché (ako plastelína). Ktokoľvek ho mohol vytvarovať do akejkoľvek podoby. Herci to dali najavo tým, že vytvarovali kocku, hubu alebo niečo iné.

Hrdinka bola so všetkým spokojná. Akoby to dieťa bolo ešte malé, nezvyknuté na tento svet. A dieťa zožralo všetko, čo mu nedala, takže došlo k tomu, že dieťa zjedlo i ju.

Atmosféra bola napätá

Hoci bola inscenácia určená deťom starším ako sedem rokov, aj dospelí boli zdesení tým, čo sa dialo na javisku. Bytosť, ktorú stvorila neznáma matka, dieťa, ktoré sa nemalo objaviť tam, kam nepatrí, a pohlcuje rodinu za rodinou. Neušetrilo ani svoju adoptívnu matku, ktorú nepovažovalo za matku. Jeho nenásytnosť bola taká veľká, že zjedlo celú planétu. Zostalo len slnko. Na konci sa osadenstvo pozeralo na vesmír – ako bohovia na svoj výtvor, ktorý zničil ostatné výtvory z ich rúk.

Záverečné myšlienky

Povedzte mi, oplatí sa vám vziať si to, čo vám nepatrí, zatvárať oči pred všetkými problémami len kvôli vlastnému prospechu? A ako sa oplatí vychovávať svoje dieťa? Oplatí sa o tom premýšľať. Veď to, čo vytvoríme, pohltí nielen nás, ale nakoniec aj všetkých okolo nás.

Autorka: Olha Khutorna

Študentka Prešovskej univerzity v Prešove. Vo voľnom čase sa venujem natáčaniu a pozeraniu filmov. Mám rada aktívny životný štýl. Vždy, keď môžem, navštevujem kultúrne podujatia a rôzne festivaly.

Kolektív TMEL – Katedra alternatívneho a bábkového divadla DAMU Praha (ČR)

Kolektív TMEL: O jako Otesánek

25. 4., 16.00 a 18.00, Wave

Foto: Patrik Čech